Staré (ne)dobré

26. prosince 2014 v 15:02 | S. |  Poviedky
Sedela som na sedadle a pozerala sa von oknom. Nevidela som nič, len nekonečné množstvo oblakov ktoré sa podomnou hromadilo. Celú cestu som neprehovorila viacej než bolo nutné a väčšinu času som sa mračila a pozerala von oknom. Vracala som sa tam z kadiaľ som kedysi utiekla s presvedčením že sa tam už nikdy nevrátim. Domov.


Mojej milovanej kamarátke, no popravde milovanej až na druhom mieste, ale hlavne kamarátke s ktorou som prežila dospievanie sa narodil ďaľší malý fagan, a po pokuse číslo jedna a dva prišiel tretí pokus o to aby som bola krsnou mamou toho malého čuda. Nebola by som prišla, pretože ako som spomenula pokusy číslo jedna a dva som efektívne zamietla, zahrabala a pochovala lenže pri tomto treťom sa mi už diera kopať nechcela. Tak som sa teda dostala tu. Na letisko kde ma čakali moji dvaja skvelí rodičia a brat. Všetci vysmiaty a natešení, stáli v letiskovej hale a kývali mi. Silene som sa usmiala a ťahala som svoj kufor pomaly za sebou.
-No vitaj!- natešene ma objala mama, a postupne som sa zvítala aj s otcom a bratom, ktorý nazúrene ťukal do mobilu. Má 21, a jeho najväčším problémom, bude pravdepodobne láska a ženy. Ale čo si budeme hovoriť to je problém asi každého.
-Tak som ti pripravila dole izbu, a mohli by sme skočiť na večeru všetci spolu nie?
-Ja som myslel že si niečo opečieme.- povedal sklamane otec
-Ja by som mal ísť preč-dodal brat
-Ja vlastne ani nie som hladná.- zakončila som debatu o spoločnej večery.
Videla som na mame že bola sklamaná, ale odmlčala sa, pretože po tých rokoch prišla na to že jej sťažovanie o tom na čo ma rodinu je zbytočné a aj tak nič nevyrieši.
-Máte pravdu, počkáme ešte na Patrika.- Patrik bol môj ďaľší brat ktorý sa rozhodol že Slovensko nie je príliš dobré na život a len čo mohol odišiel čo najďalej od miesta zvaného domov. Cestou domov som si uvedomovala ako sa nič nezmenilo. Cesta bola rovnaká, mesto bolo rovnaké, dom bol rovnaký. Prechádzala som cez to miesto kde som ho stretla, cez to kde sme sa prvýkrát pobozkali, cez to kde sme venčili psov, a najlepšie na tom bolo že nič sa fakt nezmenilo.
Keď som vošla do svojej izby ktorú mi mama pripravila, bola som taká vyšťavená a znechutená že som sa zvalila na posteľ a chvíľu som len tak ostala ležať. Zavrela som oči a chvíľu si predstavovala že som niekde úplne inde lenže v tom mi zazvonil mobil. Technika je smrť.
-Ja to nedokážem. Nedokážem to, povedz mi čo mám robiť- hučal z mobilu zúfaly hlas môjho kamaráta.
-Ja neviem, odreaguj sa nejako. Urob si dobre, choď behať, choď do kina, proste nekňuč a rob dačo.- Bol to Noel aj s jeho super kamarátkou samoľútosťou a nič neschopnosťou. Od kedy sa zamiloval, bol k nevydržaniu a nedalo sa s ním nič robiť. Ani rozprávať, ani piť, a najhoršie bolo keď si zahúlil. To len ticho sedel v kúte a pozeral do blba.
-Vieš už som si myslel, že dnes sa urobím ale ja to nedokážem. Cítim sa ako keby som ju tým podvádzal. A už to je strašne dlho chápeš..
-Ty a rozmýšľal si nad tým, že tie beštetie čo ich držíš v sebe zmutujú?
-Si sprostá čau
Zložila som telefón vedľa seba a zostala som ležať. Nie však dlho pretože hneď na to, sa môj mobil opäť rozzvonil.
-Prosím?
-Ahoj, už si zrejme doletela keď dvíhaš. Tak kedy sa stretneme? Vieš, treba to celé naplánovať a tak, krstinu už budú za chvíľu, že jak sa oblečieš a čo mu kúpiš a kto bude krsný otec a tak som premýšľala...
-Prosím ťa, spomaľ, časový posun a tvoje rýchle blabotanie mi nerobí dobre. Čo keby sme sa radšej stretli dobre?
-Veď preto volám, a príde aj Alice. Pôjdeme si sadnúť na kávu, tak o ôsmej? Ako za starých časov.
-Aha. Paráda. Tak vidíme sa.
Opäť som hodila mobil vedľa seba a cítila som ako ma postupne pohlcuje moja minulosť. Tá stará izba, rodičia a bratia, to mesto moje kamarátky. Proste všetko.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama