Sny vs.Realita

4. května 2014 v 15:16 | Sim |  My life
Ak ste niekedy páchli na môj blog, viete asi približne kto som. Mám 17 bývam na Slovensku a mám jednu veľmi zlú vlastnosť a síce vnímať všetko príliš pesimisticky a aj ten najvtipnejší článok otočiť v niečo smutné čo nedokáže skončiť happyendingom. Neviem prečo to tak robím, ale chcela by som to zmeniť. Ono takýchto sníčkov o tom ako budem písať blog a budem mať návštevnosť tu už bolo viac, len vždy sa na to nejak zabudlo,pokazilo sa to a bolo.



Keď som mala 13, sedela som na zadku v základnej škole a uvedomovala som si aké to je celé zlé a tak som si začala predstavovať svoj život v budúcnosti. Atómové častice, kombinatorika a podobné veci ma aj tak nebavili. Myslím že už vtedy som mala svoj prvý blog, názov vám tu ani nenapíšem snáď len prezradím že namiesto Simka som svoje meno písala ako SimQa. No jo, to bola tá doba keď sa namiesto "k" davalo "q" ale veľké,ale najlepšie ak ste ešte zmenili font a zhrubštili ste ho. Už vtedy som vedela že písanie ma baví, hoci moje články boli asi tak na tri vety, nič nevyriešili ani nič nevyvrátili. Väčšinou som len pridávala linky na sťahovanie vecí do simsu a postovala som hudbu alebo takzvané "pixelky". Netuším či to na blogu ešte stále fičí, alebo to je už len prežitok. Každopádne, tie malé "pixelky" boli naozaj zlaté. Och áno a ešte jedna vec. Kusovky. To bola moja srdcovka.

Ako som rástla, a menila veľkosti oblečenia menila som aj adresy blogu a popravde ani neviem ktorý v poradí je vlastne tento. A aby toho nebolo dosť spravila som si daľší. Nový. So španielským názvom aby som aspoň niekde využila tú španielčinu ktorú tak "pilne" študujem. Prešla som asi všetkým čím môžte na blogu prejsť. Písala som o simse, potom len sama o seba a mojich zjavne "zaujímavých" dňoch ako štrnásť ročnej. Písala som poviedky ktoré si niekto sem tam prečítal, ale boli tak predvídateľné a sladké že ani v romantických filmoch sa nič tak nevyvíja. Myslím že svoj prvý vážnejší článok som napísala keď bolo témou týždňa "Fajčenie". Ďaľší z vydarenejších článkov bol tiež na tému týždňa "Porno". V tom čase som k tomu mala jednoznačný postoj ktorý teraz vyjadrím troma slovami: Odpor.Hnus.Hriech. Niežeby som teraz porno pozerala, ale v sedemnástich to pre mňa už nie je aj spolu so sexom taký strašiak akým bol v 14.

Späť k môjmu snu. Keď som tak snívala za školskou lavicou, vysnívala som si to že budem cestovať po svete. Napísala som si zoznam krajín ktoré chcem navštívať (Anglicko,Írsko, Nórsko, Rusko, Španielsko, Taliansko, Nemecko, Rakúsko, Francúzsko, USA, Kanadu, Bolíviu, Brazíliu, Mexiko, Nový Zéland... a mohla by som pokračovať) a povedala si, že v každom chcem žiť aspoň rok, čo mi samozrejme nevychádza ak si chcem niekedy založiť rodinu alebo sa aspoň usadiť. Videla som seba samú, s dokonalou štíhlou postavou , dlhými nohami, krásnymi zdravými vlasmi pod lopatky, opálenou pleťou a úsmevom na tvári. Písala som články, cestovala a fotila. Bola som šťastná. A potom, jedného dňa prišli búrkové mračná-stredná.

Na strednej som si toho veľa uvedomila. Tak napríklad, že som ďaľší mravec v mravenisku ktorý nikoho nezaujíma. Alebo napríklad to, že som oproti niektorým ľudom úplne sprostá a to čo im trvá 5 minút mne trvá hodiny. Prišla som na to, že som vlastne človek, ktorý nijak extra nevyčnevia a nie je ničím výnimočný. Vážne, to je asi tá najhoršia vec ktorú si môžte uvedomiť. Alebo napríklad to, ak si uvedomíte že vedieť po španielsky a zmaturovať z nej na C1 nie je nič úžasné, pretože to zvládne aj zbytných 59 ľudí čo sú s vami v ročníku.

Tak sa moje sny akosi začali rúcať, pretože v čom som taká výnimočná že by mi niekto mohol dať šancu? Píšem články ale či nepíšu články milióny ľudí?

Chcela by som dosiahnuť niečo ako PewdiePie so svojím channelom na youtube. Ma milióny fanúšikov a odoberateľov, a robí to čo ho baví. Ľudia mu posielajú svoje komentáre fotky, pozerajú jeho videá. Ľudia sa z neho smejú, vypočujú si jeho názor napíšu ten svoj a mne to celé príde ako niečo vážne skvelé. Chcela by som niečo také dosiahnuť na blogu. Ale uznajme si, ľudia si radšej pozrú video než aby mali čítať, ľudia si radšej pozrú film než aby mali čítať knižku. Nehovoriac o tom že písať články o tom ako niekto vylovil nejakého vzácneho žraloka by ma absolútne nebavilo, pretože v tom nevidím absolútne žiadnu kreativitu. A nuž ako inak zaujať? Kto chce čítať úvahy keď si môže prečítať nejaké pikošky za päť minút?

A ďaľšia vec je, že v tomto svete má blog už hádám každý druhý človek. Aj na blog.cz je nespočetné množstvo blogov a len pár z nich za to naozaj stoja. Ale o čom písať, aby to zaujalo masu ľudí a zároveň to bavilo aj mňa? (O móde alebo o autách sa neprinútim napísať ani slovíčko). A ak by som teda písala svoje témy, v konečnom dôsledku to nemusí nikoho zaujímať. Ďaľší dôležitý faktor je, že vlastne ani nemusím písať dobre, čo by možno mnoho ľudí po prečítaní nejakého môjho článku povedalo, tak ako to povedala slovenčinárka po mojej slohovej prácy (ale za domáce som dostávala jednotky).

Snáď už len dodám, že chcem byť optimistickejší človek.(To pochopí ten čo prečítal nejaký ten starší článok). Ale veď to nemôže byť ťažké. Slnko svieti, je máj-lásky čas a zajtra je škola. Áno... Dobre, kašlať na to.

Takže ak si toto niekto číta, a má nejaký nápad, alebo nejakú kritiku poprípade názor kľudne mi ho napíšte.:)
Oh áno a keď sa vám článok páčil, kľudne ho ohodnodte, ak nie ani nekliklajte na "pridať komentár" :D
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Verča.. Verča.. | Web | 4. května 2014 v 15:54 | Reagovat

Vzhledem k tomu, že jsem se dočetla až ke konci, přidávám komentář. A je to pěkný článek. Souhlasím s tebou, kdo by nechtěl mít úspěšný blog, psát články, které budou ostatní číst a lačně čekat než napíšeš další. Ale na druhou stranu, je v podstatě jedno jestli budeš mít 100 návštěvníků denně, nebo jen jednoho, hlavní je, že tebe bude bavit co děláš, a že ty z toho budeš mít radost. :)

2 Helena Helena | E-mail | Web | 4. května 2014 v 19:44 | Reagovat

Blog má vždycky smysl, já zakládala svůj s úplně jiným úmyslem. V kartách mi bylo sděleno, že mám psát, a já nevěděla co a kde, a pak to přišlo ráz na ráz. Dnes mám na blogu spoustu věcí, které jsem ani nechtěla psát, ale jsou tam. Děkuji ti za návštěvu u mne a přeji mnoho krásných článků, hlavně nic nevzdávej.♥♥♥

3 Andy Andy | E-mail | Web | 8. května 2014 v 13:12 | Reagovat

v první řadě děkuju za komentář :)
Řeknu ti, mívala jsem stejný sen asi jako ty. A to nemluvím o blogových začátcích, nevěřila bych, kolik článků s nějakou hodnotou jsem vydala denně. Desítky. Stovky. Pixelky, kusoWky (ehm) a podobný blbosti, co jsou na stovách jiných blogů.
Pak vznikl Autorský klub a já prostě chtěla být členem. Kolik mi bylo.. 13? Takže hodnota článů stále nic moc. Ale i tak jsem kvuli AK MĚSÍCE mazala všechny zkopírované články a články o pár lovech. Seděla jsem nad tím hodiny a hodiny, až jsem najednou všechno smazala a blog byl najednou vážně autorský. I když o ničem. Ale já byla v AK a to mi ke štěstí stačilo. Pak z AK vyhazovali blogy o ničem a já byla zase fuč :D
Ale už na to kašlu. Přestalo mi záležet na návštěvnosti, píšu hlavně pro sebe. Poslední rok mýho života se motá především kolem vietnamský společnosti, tak píšu o tom. A o všem co jsem zažila. Vsadím se, že to NIKOHO nezajímá a kdo říká že jo, tak beztak kecá :D
Ale fakt, že mi nezáleží na návštěvnosti ani na ničem jiném mi to všechno usnadnilo a já se nevztekám, když mi nikdo nic neokomentuje, nebo předstírá že si článek přečetl, když je z komentáře uplně jasný, že pomalu ani neví, jaký je nadpisek.

Hodně se mi ulevilo, myslím, že je důležitější psát pro sebe, než se hnát za čtenáři a "followery" :) Oni pak postupem času příjdou sami :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama