Březen 2014

Sebaľútostný rozbor utorňajších pocitov blaaa

25. března 2014 v 21:01 | Sim |  My life
Dobre, priznám sa som človek ktorý jednoducho nedokáže žiť v prítomnosti. Neviem prečo, možno sa len bojím že by som si uvedomila že je príliš zlá, alebo príliš dobrá a tak utekám do minulosti alebo do budúcnosti, z minulosti si vyberám samozrejme len tie pekné chvíľky, ak už sa uchylujem k tomu žiť minulosťou. Budúcnosť je ako rozprávková kniha, viete si z nej spraviť to čo chcete aby z nej bolo, hoci len v hlave... Je to nádherný svet, nevnímate že vonku prší a čaká vás písomka z matiky lebo žijete v budúcnosti s predstavou že odchádzate do Grécka, alebo v minulosti so spomienkami na najkrajšie leto, na to všetko čo v mojom živote bolo krásne.
Áno,keby som mohla vrátila by som sa do predminulého leta. Myslím že som v ňom permanentne zaseknutá, a nič ho asi neprekoná. Dajte mi niekto jednosmerný lístok do leta 2012 a prisahám, že budem ten najšťastnejší človek na celučičkom svete. Neviem či vlastne celý tento blog nie je o tom lete haha. Od vtedy som nejako prestála písať, veci ktoré boli tak vzácne sa stali niečim normálnym a stratili pre mňa taký význam ako mali. Beriem to ako príliš veľkú istotu. Nebojím sa s tým riskovať, nebojím sa riskovať ohľadom toho že to stratím, naschvál robím veci ktoré to kazia viac ako sa dá. Neviem prečo. Viem presne k čomu to prirovnať, je to ako keď máte malé dieťa a venujete mu celý svoj čas, zmeníte sa tak aby ste tomu dieťaťu dali to najlepšie z vás, cítite to čo ste nikdy necítite. Chcete ho chrániť, milujete ho, dávate si pozor a usmievata sa bezdôvodne. Lenže dieťa rastie, a stále vás potrebuje menej a menej, a hoci ho stále milujete nie je to také ako keď od vás bolo úplne závislé a boli ste to jediné čo malo.
Je to čudný pocit, ako keby slnko pomaly zachádzalo za obzor a vy ste mali pocit ako keby jeho lúče už nikdy nemali dopadnúť na vaše lúče. Ale keď už ide o to či, to treba ukončiť som skeptická. Proste sa bojím, je to ťažké pochopiť? Mám niekoho kto ma evidentne ľúbi, a napíše mi každý večer pred spaním. Bojím sa o to prísť, ale nie je to preboha sebecké? Chápete, čo ak som proste ako nejaký hazardér? Hazardujem s niečom čo kedysi bolo pre mňa vzácnejšie ako môj vlastný život. Starala som sa o to ako o dieťa... Milovala som to ako nikdy nič. Cenila som si to, obdivovala som to... A teraz? Som ako nejaká prijebaná piča, a najlepšie bude, ak tento blog bude jedným denníkom lásky ktorý skrachoval kvôli sebeckosti decka, ktoré asi príliš skoro prišlo na to o čom láska je. A možno ani neprišlo, len príliš skoro našlo niečo čo stojí za to, aby ste sa o to starali, lenže nie je schopne sa o to starať a tak sa to rozbije na milion kúskov, a aby toho nebolo dosť ešte vám to prinesie aj sedem rokov nešťastia. A viete čo možno je to krámami. Ale o čo mi vlastne ide? O čo mi do piči ide? O to aby som mala pocit že niekomu budem chýbať? O to že by som mala pocit že niekomu viem zničiť život tým že odídem z jeho života? O čo mi vlastne ide? Možno by som si to mala písať do svojho denníka,do ktorého som nepísala od januára, pretože neviem možno som si bola až príliš istá že je všetko v pohode, alebo som bola len príliš hlúpa a nevnímala svoje pocity. A možno to nie sú pravé pocity čo ak sú to len nejaké donútené pocity? Alebo čo ak je to niečo podvedomé čo ma núti myslieť deštruktívne lebo to tak má byť? Čo keď hento, čo keď tamto ? Čo keď som len ja dement, a nevnímam normálny pohyb zeme hah?
A možno by stačilo ak by som zavrela ústa, nechala si svoje myšlienky pre seba a žila v prítomnosti. Je utorok, zajtra je streda a máme riaditeĺské voľno, preložila sa nám písomka z matiky, som zdravá a to že akurát riešim pičoviny a nie som šťastná je predsa len moja chyba nie? Či?