Vzťah otec-dcéra

13. října 2013 v 13:33 | Sim |  Mimo témy týždňa
Nečakám že to niekto pochopí. Pretože nakoniec, ani ja sama tomu nechápem.


V obchodnom centre som videla dievča. Obyčajné, mohlo mať tak 15 stálo v rade na McDonald a vlasy jej splývali na chrbte. Zo zadu ju niekto poťukal po ramene. Starší pán, v košeli a čiernych nohaviciach, vyzeral veľmi ležérne. Keď sa dievča otočilo usmialo sa a začali spolu živo debatovať, predpokladám že o výbere jedla. Až neskôr som si všimla že na tričku dievčaťa bolo napísane "Daddy´s girl" a ten starší pán zaplatil všetko čo si objednali.
Ževraj si ma otec rozmaznával. Hovorí mi mama, otec a vlastne hocikto koho sa spýtam na to ako vlastne vyzeralo moje detstvo keď sme ešte nebývali v tomto malom meste a bola som jedináčik. Vraj to bol on čo ma stále nosil na rukách keď som v noci revala, vraj som ho ozvracala toľko krát že to radšej prestal počítať. Od troch rokov ma nútil lyžovať a naučil ma aj plávať. Nosieval ma na rally. Kupoval mi autíčka ktorých som sa potom ani nemohla dotknúť. Mne to skôr pripomína, toto celé jeho venovanie mne, skôr ako venovanie nejakému chlapcovi. Áno, isteže sa mi venoval dosť keď som bola jeho jediné dieťa na sedem rokov. Neviem si spomenúť ako som vnímala otca za mala. Jediné na čo si ako tak pamätám zo života v bloku a v Košiciach, je že som skončila na infúziach kvôli tomu že som málo pila a potom som ako ponaučenie musela ešte mesiac piť cibuľový čaj. Ako som zvykla revať v obývačke a dookola opakovať že chcem ísť domov. A ako som asi v piatich rokoch mala svoju prvú cigaretu kvôli tomu že sa mi tak veľmi páčilo ako naša učiteľka v škôlke fajčila a moja mama mi proste chcela ukázať aké je to "úžasné". Skoro som sa zadusila, vyrevala som si všetky slzy a ako konečnú útechu som dostala zmrzlinu. Pomohlo to na tých pár rokov. Keď som sa neskôr dozvedala že budem mať súrodenca potešila som sa. Vtedy sme už bývali v dome a ako bonus som videla že nebudem musieť byť v tej veľkej izbe sama a každú noc sa báť. Chcela som sestru, myslím že teraz by som ju už nechcela, veď viete mohla by byť krajšia a tak ale vtedy som bola jednoznačne presvedčená o tom že budeme mať dievčatko. Moje nadšenie opadlo keď sme vyberali chlapčenské mená a ešte viac opadlo keď ho rodičia nechceli pomenovať Števo, tak ako sa vtedy volal chlapec ktorý sa mi v prvej triede páčil. Tak sa v roku 2004 narodil môj prvý brat a dali mu meno Matúš. Budem úrimná, kočíkovala som ho asi raz, aj to som ho skoro vyvrátila a iné aktivity spojené s novorodencom som vôbec nevykonávala. Postupne som si začala uvedomovať že som bola odsunutá na druhú koľaj. Bolo to síce pomalé a hnusné zistenie ale neskôr ma úplne ovládlo.Už som to nebola ja ktorej niečo priniesla návšteva. Už som to nebola ja, za ktorou sa babka hneď ako prišla hrnula. Už som to nebola ja pri ktorej v noci ležali kým som nezaspala. "Simka počkaj" "Simka pomôž mi s Matúšom" "Ustúp si múdrejšia". Je to situácia ako keby mal chlapec frajerku päť rokov, a potom by si našiel mladšiu, a hovoril by tej staršie nech ustúpi nech je múdrejšia nech toto nech hento. Na mieste tej staršej priateľky, nemali by ste chuť tú mladšiu zabaliť do odpadkového vreca a hodiť ju dole z útesu ? Ja teda áno.
"Mám radšej otca ako mamu." prekvapene nadvihujem obočie. "To vážne? Ja práve naopak." "Myslím to vážne s otcom je väčšia sranda, dokáže ma viac pochopiť ako mama." "U mňa je to skôr naopak" "Čudné," pridáva sa ďaľšia spolužiačka "Nie že by som mala nejaký očividný rozdiel medzi rodičmi, ale tiež mam otca asi trošku radšej."
Keď mi neskôr v jedenástich povedali že budem mať ešte jedného súrodenca drzo som povedala že má ísť mama na potrat. Myšlienka že budem ešte menej vnímaná ma zožierala za živa. Neskôr som to trpko oľutovala keď som videla ako mama plače v posteli a pýta sa prečo nechcem súrodenca. Nevedela som čo jej povedať tak som sa jej ospravldlnila a povedala jej že dúfam že to bude dievča a bude sa volať Sarah. 9 mesiacov som sa rozprávala s maminim bruchom ako so Sarah, až nakoniec asi týžden pred pôrodom sme sa dozvedeli že to bude chlapec. A tak sa narodil Lukáš. Matúš bol z toho úplne mimo, úplne ho zbožňoval, a ja som len čakala kedy sa začnú mlátiť tak ako sme sa mlátili my dvaja s Matúšom. Neskôr keď Lukáš podrástol vytvorila sa postupnosť. Matúš opakoval mňa a doliezal za mnou zatiaľ čo ja som sa ho snažila striasť čo najviac a absolútne som ho ignorovala, a Lukáš zas doliezal za Matúšom a opakoval ho vo všetkom. Aj teraz je to tak že Matúš preberá môj slovník a zvyky a Lukáš zas tie zvyky od Matúša. Matúš sa naučil pinkať si s volejbalkou, a Lukáš chytať Matúšové strely na bránku.
Ani neviem presne ako sme sa dostali k tomu že Matúš hraje hokej už piaty rok. Raz na dovolenke, sme sedeli na večernom programe s jednou rodinou ktorá mala taktiež dvoch chlapcov a jeden z nich hral hokej. Môj otec sa vtedy asi rozhodol že spraví z Matúša hokejistu a tak si splní aj svoj nesplnení sen, a od vtedy, od toho dňa sa to prudko zvrtlo.
Najviac ma desí myšlienka, že jedného dňa ma bude otec musieť odniesť ku oltáru. Zatancovať si so mnou otcovsko dcérsky tanec. Absolútne si to neviem predstaviť. Ak by som mohla najradšej by som tento zvyk úplne vyškrtla z protokolu. Som presvedčená že ani ja ani otec to nepovažujeme za nutné.
Od kedy Matúš hraje hokej, my dvaja s Lukášom sme ako keby na druhej kolaji. Aspoň ja to tak vnímam. Kvôli Matúšovi sa naša rodina úplne preorientovala a venovala mu celú pozornosť. Verím že je to tak že Matúš je ten prvorodenný syn na ktorom všetko záleží a otec ho priam zbožňuje a vkladá doňho obrovskú nádej a vieru. Nehovorím o veciach ako keď som ležala v horúčkach a hneď prvá vec čo sa spýtal otec bolo "Čo ti je?" a druhá "Matúš choď od nej preč, nie že ochorieš, v nedeľu máš zápas." Alebo o iných maličkostiach ktoré dávajú jasné na javo kto je otcov miláčik. U našej mami to nie je také jednoznačné, vlastne sama by som nevedela povedať koho z nás troch ma najradšej, ale u otca je to jednoznačné, a myslím že tak ako ja to vníma aj Lukáš, ale nakoľko má ešte len 5 rokov, rozoberá to sám v sebe a nikomu to nehovorí.
Myslím že práve preto som si našla takého priateľa ako mám. Pretože mi neskotočne chýbala mužská pozornosť. A pocit že pre niekoho som na úplne prvom mieste a obetuje všetko len aby mohol byť so mnou. Až poslednú dobu o mňa otec prejavil záujem aj mimo toho že či som najedená naučená a mam sa ako dostať zo školy a do školy. A síce presne kvôli môjmu priateľovi. Dokáže sa ma celý týžden nespýtať nič a potom v piatok večer si sám utvrdiť hypotézu že ho vkuse len ojebujem a zakaždým keď poviem že idem na disku alebo za kamarátkami, som s priateľom a snažím sa otehotnieť alebo čo. Neskutočne ma to hnevá ale čo je ešte horšie je že ma to zraňuje. Pretože to ako mi môj otec neverí je priam neskutočné. Nikdy som neprišla domov spitá ani zhúlená, ani zafajčená. Nezvracala som ani nič podobné. Ale on si napriak tomu myslí svoje. Kedy som ešte verila že môj vzťah s otcom by sa mohjol zlepšiť, že by som mohla povedať že mam skutočne rada svojho otca tak ako to hovoria iné dievčatá ale asi sa to nikdy nestane. Nie žeby som ho neznášala (len ak sa vyskytne hádka ako tento piatok) ale myslím že náš vzťah nie je bohviečo. Pevne dúfam že moje deti, budú mať lepšieho otca a celá moja rodina bude vyzerať trošku inak.
A tak si nikdy neoblečiem tričko s napísom "Daddy´s girl"
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lucianna Lucianna | Web | 30. října 2013 v 7:31 | Reagovat

Noo tak toto je dobrá téma..
Ja s ocom tiež odmalička nemám bohvieaký vzťah, aj keď som najmladšia zo súrodencov.
Ale uňho som asi také to najlepšie dieťa. :D
Sestra ho sklamala, brat mu raz tiež dal pecky. :D
Ale to si zaslúžil, a ja s ním nemám až taký dobrý vzťah,kvôli tomu ako sa správal, aj keď som bola malá.. v našej rodine to bolo hrozné, keď si vypil, tak vystrájal.. a to zanechalo stopy.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama