Pointless

9. října 2013 v 17:40 | Sim |  My life
Alebo ako ma sám život dojebal. A vlastne každého z nás.


Je nás neuveriteľných 6 miliárd. Sama si tú masu predstavujem niečo ako mravenište. Len vynasobené asi desiatou na stú. Splašene pobehujeme hore dole, rýchlo a bez zmyslu. Naháňame sa za potravou a potom sa skrývame. Ak aj nejaký mravec zomrie, myslíte že si to niekto v mraveništi všimne? Na jeho miesto sa narodia daľší desiati. A takto presne to vnímam aj u ľudí. Ak nie ste niečím výnimočný, kto si vás zapamätá? Čo znamenáte? Jednoducho nič. Ste ďaľšia kvapka v mori. List na strome. Mravec v aj tak preplnenom mraveništi. Niekedy mám pocit že ak by ma nechali tak, vyrastať a neukazovali by mi tých iných úžasných ľudí, všetky pády cudzích ľudí a smolu ktorá sa nás lepí ako osi na sladkú vodu, bola by som viacej odvážna. Až dnes pri rozhovore so spolužiačkami som si uvedomila že moja vtedajšia a dávna odvaha a smelosť je dávno fuč. Moje sny sú síce veľké a pekné, ale to že ich uskutočním sa mi zdá čím ďalej tým menej pravdepodobné. Nakoniec, nie som nejaký fakan zbohatlých rodičov, takže si nemôžem dovoliť byť úplny idiot lebo viem že peniaze rodičov ma dostanú hocikam. A génius nie som taktiež. Koľko podobných ľudí ako ja bude keď dokončím školu? Približne milión ak nie viac. Nie som nič len ďaľšia kvapka v mori. Taká ako hociktorá iná. Ovládať tri jazyky je v tejto dobe snáď už aj málo. A bilingválne vyštudovaných ľudí je ako húb po daždi. A prakticky to nemá význam. Chýba mi moja odvaha zo základky. Tie sladké a odvážne sny. Že doštudujem strednú a odletím niekam ďaleko. Že ma nikto nebude ovládať. Že v sebe budem mať niečo čo bude iné, napriek tomu že je nás šesť miliárd. Niečo čo ma úplne vyčlení. Lenže, možno som dospela, možno sa mi otvorili oči, prišla som na to že sa na svet treba pozerať realistickejši ale som základný šedý priemer, ktorý zoženiete v každom rohu ulice.
Nikdy som nebola v niečom najlepšia. V niečom totálne prvá a nepremožiteľná. Hoci len z mojej triedy. Nikdy a v ničom. Bezhlavo som sa rútila po tom, aby som to zažila až mi došlo že to nikdy nedokážem. Na to nemám dostatočnú inteligenciu, na hento som nemala dostatočný rozsah hlasu a zaujímavú farbu hlasu. Na tamto som zase nemala dostatučnú fantáziu, vytrvalosť, kondičku... A mohla by som pokračovať.
Cítim sa ako nejaká chemická čiastočka ktorá síce je v zlúčenine, ale keby tam nebola bolo by to v pohode a zlúčenina by existovala aj bez nej.
Chcela by som mať svoj život pod kontrolou.
Ale momentálne sa cítim ako keby som sa nechala ovládať náhodnými pocitmi a udalosťami. Nálada sa mi dokáže zmeniť zo sekundy na sekundu. Mojou jedinou útechou v poslednom mesiaci boli víkendy.
Kedysi som nachádzala útechu vo volejbale. Posledné dni si ale stále viacej uvedomujem že mi až tak nechýba ako kedysi. Kvôli tomu aby som nešla na zápas v nedeľu by som vedela aj klamať. A hoci je toto zistenie príšerné, a bojím sa ho úplne prijať a stotožniť sa s ním, je tam. Nemám motiváciu. Potešenie. Radosť. Odišlo si to všetko na dovolenku niekam tam kam odišli asi všetky pozítivne pocity ktoré by som mala dneska mať.
A k tomu čo mi spôsobilo túto dnešnú náladu sa asi ani nemá zmysel vyjadrovať, nakoľko je to stará obohratá platňa ktorá je už ošúchana po okrajoch, ale stále sa z nej zotiera prach a púšťa sa napriek tomu že už seká. Vzťah otec dcéra u mňa nikdy nebude dokonalý, a teda asi nikdy nebudem skutočne spokojná a šťastná a ak sa ma aj raz niekto spýta aké som mala detstvo, poviem dobre, ale spomeniem si na to, ako mi môj otec napriek všetkému nikdy neveril a myslel si že som nič oproti svojmu mladšiemu bratovi. Úprimne mu želám nech ho môj milovaný braček sklame toľkokrát koľko to len pôjde, až kým si neuvedomí, že ja síce nehrajem hokej, ale nikdy som nespravila nič, za čo by sa za mňa musel hanbiť.
A možno by som mala prestať robiť len to jedno jediné čo robím možno zle. A síce, snažiť sa získať obdiv môjho otca. Ak to celé pramení z toho, tak potom je to riešenie jednoduché ako facka. Ale prečo sa trošku nepotrápiť? Popočúvať si Florence, napísať pár článkov ktoré si niekto prečíta a cítiť sa prázdno a bez zmyslu pri toľkých mladích a nádherních ľudí? Život by bol príliš krásny.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 E. E. | Web | 12. října 2013 v 22:39 | Reagovat

Snažit se někomu zavděčit je podle mě vůbec ten nejhorší způsob, jak promarnit život (hned po tom snažit se něco dosáhnout... s tím že "snažit" je klíčové slovo). Nic není nemožné, všechno je povolené. Jestli chceš odjet pryč, nic ti nebrání. Bylo tu tisíce takových, znám lidi co prohlédli zdmi společenských konvencí. Kouzlo momentu je nekonečné a milionům uniká. Nebuď jedna z nich, prosím :).

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama