Niekedy to inak nejde, musíš byť nasilu flegma

23. června 2013 v 18:11 | Sim |  My life
Flegma flegma flegma. Budem flegma. Hneď potom ako dopíšem tento článok.


Človek sa môže roztrhať, myslím tým spoločnosť od vás vždy bude niečo očakávať, a vy sa necháte ovládať, budete robiť to čo od vás očakáva. Budete to robiť, dokonca sa vám môže aj dariť a vy z toho aj tak nebudete mať dobrý pocit, nebudete mať z toho tú pravú nefalšovanú radosť. A potom keď len tak zrazu nájdete niečo, čo vás hrozne začne baviť, a dokonca v tom konečne dosiahnete aký taký úspech a absolútne vás netrápi, či ste od dakoho dostali pochvalu alebo nie, sa to celé dojebe. Pred majstrákmi. Neverte ľudom prosím, 99% z nich vás totálne sklame a dojebe. A jo, hovorí zo mňa mega nahnevanosť a sklamanosť ale mám v piči. Dnes si poplačem, ponadávam a postažujem sa, celý svet bude zlý a zajtra mi snáď bude dobre.

Pre tých čo to nevedia, a sem tam si čítajú moje články, tak hrajem volejbal. Počas školského roku halový, a teraz prvýkrát aj plážový. Rovno som sa dostala na kvalifikáciu na majstrák, s mojou spoluhráčkou ktorá ma síce teraz dosť odjebala ale inak ju mám vlastne rada. Až na to že bohužiaľ v tomto roku sa to ukázalo už viackrát že sa nevie rozhodnúť v tej spravnej chvíli, a väčšinou všetko na poslednú chvíľu odvolá. Proste istá dávka zodpovednosti tam chýba. Ale to snáď príde. Takže sme šli na kvalifikáciu. Prvú. Absolútne som nevedela čo mám od toho čakať, slnko svietilo, piesok horel pod nohami a ja som sa zo seba snažila dostať to najlepšie. Neskutočne ma to bavilo, hodiť sa za loptou mi prišlo asi také zábavné ako pozerať na MTV a ich humorné programy. Navyše ten piesok bol ako perinka. Pohádať sa s rozhodcom kvôli dvojákom mi prišlo také ako dýchať kyslík. Podať, dobehnúť na miesto, hodiť sa za loptou postaviť sa a odsmečovať to. Na prvý pohľad lahký proces ktorý sa opakoval a mňa to neskutočne bavilo. Po studenej sprche a s mokrými vlasmi som sa asi nikdy necítila lepšie. Konečne som zo seba mala dobrý pocit. Druhé miesto hneď na prvý krát bolo milé prekvapenie. Konečne mi nikto nemusel povedať že to bolo dobré, nepotrebovala som počuť že som bola dobrá, nič z toho som nepotrebovala, konečne som ten pocit mala sama. Spokojne som došla domov, dala si ďaľšiu sprchu, pozrela som sa ako krásne ma opálilo podľa športovej podprsenky v ktorej som hrala. Unavená a spokojná som si ľahla do postele, a prisahám že v ten deň ma netrápilo absolútne nič okrem nepodarenej lopty počas zápasu. Môj život sa scvrkol na ten jediný problém. Nevadilo mi že celá moja triedna okrem mňa je v španielsku, že mám tučné stehná, že budem mať trojku na vysvedčení. Nič z toho. Tešila som sa na ďaľšiu kvalifikáciu asi ako decko na vianoce, hoci som to tak okato neprejavovalo, lebo radosť sa miešala so strachom z toho že to odohrajeme zle, alebo že sa niečo pokazí. Navyše viete ako to je, ak sa na niečo veľmi tešíte dojebe sa to. A ono sa to aj dojebalo, hoci nie na druhej kvalifikácii. Tú sme zase dali na druhé miesto, ja som prežila prvý úpal v mojom živote ktorý som celý preplakala od toho jak blbo mi bolo. Ale vedela som prečo ho mám a hoci som trochu nadávala že sme neboli prvé (lebo mali sme na to) bola som spokojná. A vystrašená aj natešená na majstrák vo Zvolene. Lenže to by nebol život že by sa niečo nedojebalo v tom najlepšom. Hah. A ževraj život by nebol taký krásny bez komplikácii? Prosím vás. Bol by úplne nádherný. Kto potrebuje nejaké komplikácie?

"Je mi to ľúto asi si na mňa hrozne nahnevaná, prepáč Simi fakt" . To je všetko milé, ale ako to sakra pomôže mne? Áno je to voči mne nefér, áno som nahnevaná, a nasratá a moja dôvera klesla asi tak na bod mrazu, opäť. Chcem vidieť toho človeka ktorý si získa moju debilnú dôveru na 100%. Neverím že to bude niekedy možné, pretože už toľkokrát sa tá dôvera dožila sklamania, že začať niekomu aspoň trošku dôverať sa ukazuje ako nekonečný problém. A vlastne aj keď niekomu začnem dôverovať, začnem ho mať rada, začnem mu veriť... vždy sa to dojebe. Chápem že moja spoluhráčka vedela skôršie o termíne na celoslovenské v midimaxe, ako o termíne na majstrák. Chápem že je pre ňu ťažké rozhodnúť sa. Sama neviem čo by som robila na jej mieste, ale kurva, prečo mi potom napíše "oveľa radšej by som šla na plažák! joj hlúpy midimax" A nakoniec aj tak ide na midimax? Och bože ľudia si tak serú do úst, nechajú sa ovládať robia to čo od nich očakávajú iný a jebú z vysoka na to čo chcú oni sami. Ide len o to že si to vezmite z môjho pohľadu, konečne som našla zase tú iskru vo volejbale, neskutočne ma to baví, mohla som byť na majstráku dva dni, odpichnutá ďaleko z tohto zapadákova, robiť to čo ma robí šťastnou, a dostať to prijebaná tričko ak by sme ho dostali. Mohla som mať nové skúsenosti a zážitky. A tak budem sedieť doma na zadku, kvôli tomu že ľudia su strašne zvláštni. A kvôli tomu že ona pôjde na nejaké celoslovenské z midimaxu, kde budú aj tak posledný lebo tam prídu dievčatá zo Spišskej alebo nejaká základka z Bratislavy a oni môžu ísť akurát tak plakať do kúta, a viem o čom hovorím keďže som to zažila na vlastnej koži. Áno viem aj čo by bolo kebyže nejde, a čo by zažila od telocvikárki z mojej bývalej základky. Lebo som zažila jej správanie alá "mám 8 a pomstít sa ti za tú bábiku!".

Takže keďže som zachvátená svojou sebaľútosťou napíšem asi ešte jeden odsek. Tak si to predstavte. Ako by ste sa cítili vy v mojej koži? Pretože ja mám chuť sa na všetko akurát tak vykašľať. Pichnúť do volejbalky ihlou (och nie škoda volejbalky) hodiť kraťasy do koša a jebať na celý svet. Lebo, fakt sa žije najlepšie tomu, kto na všetko jebe a jediné čo robí je že si honí (s prepáčením, to sú tie nervy, ale ja budem v pohode) Niekedy sa fakt oplatí počúvať rodičov keď vám niečo povedia. Ale z kadiaľ som mala kurva vedieť že teraz mali pravdu?! A možno len ja som debil, že verím človeku ktorý už viackrát sklamal, a keby len mňa ale vlastne celý tím. Och dobre to je jedno. Tak nepôjdem na majstrák. Plažák si snáď ešte zahrajem. A môžem to skúsiť zas o rok. A možno to bol osud. Haha. Keby som na osud verila. Aleak aj pôjdem hrať na ďaľší rok, tak jednoznačne s niekým iným. Pretože najprv je "super že idem s tebou hrať" a potom "mam ísť hrať za školu". Ja prestávam občas chápať logike. Proste dôvera je sviňa. A ja zrejme proste jednoducho nemám šťastie. Emócie sú svine. Vedia vami lomcovať tak až je to choré. Samozrejme že si emócie vážim, ale aj tak si myslím že život bez nich by bol v niektorých situáciach (napr. teraz) oveľa ľahší.
A preto budem nasilu flegma.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Citatelka :D Citatelka :D | 28. července 2013 v 20:46 | Reagovat

ja z teba nemozem, ako bez problemov si napises na "papier" co ta trapi a neriesis, jednoducho vsetko v takom kratkom clanocku vystihnes! Clanky su perfektne, realne farby s ironiou a srdcom ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama