Blurry.

30. června 2013 v 11:04 | Luce |  Poviedky
Danaus plexippus.
Monarch butterfly.
Prvá kapitola - Blurry.

(Táto poviedka je napísaná mojou kamarátkou Lucy, ktorá plánovala blogovať so mnou spoločne na tomto blogu, ale ako vždy nejak sa na to zabudlo)
*
Prebudím sa? Neprebudím sa? Pomaly otváram oči a zase zistím, že som vo sne. V tom istom sne ktorý vkuse končí nejako inak ako happyendom. A to sme si už všetci mysleli že tie moje nočné mory opustili zákutia mojej mysle. No ťažko. Nepreberám sa a v tom je ten problém. Niekto by si myslel že stačí len jedno maličké a jemnučké štuchnutie na to, aby tá hrôza a des prestali, no ja som proste taká. Som iná. Moje sny sú iné. Moje sny sú založené na skutočnosti aj keď v nich vidím jasnočervené lodičky značky Louboutin v lese ako cupitajú za mnou a chcú ma prepichnúť opätkami z plexiskla. Pravdepodobne by som sa mala ísť liečiť, ale kto by mi to zaplatil? Nemám nikoho, len tie lodičky pod posteľou a naťahané čiary na stole. Prášok na pranie je vymenený za iný prášok a ja už ani neviem ako sa robí normálne jedlo, keďže jediné na čo navštevujem kuchyňu je káva. Nepovedala by som že mám zlý život. Rodičia sa starajú o prachy a ja sa starám o to aby som nezomrela. Viete, alkoholici sú vypočítavý a mať ich za rodičov nie je žiadna výhra. A tak sedím a čumím do blba po hroznom sne s lodičkami a vyberám z mrazničky kelímok zmrzliny nemenovanej značky ktorá vyzerá tak trocha po záruke, schmatnem lyžicu a vyberiem sa na balkón. Škola ma trocha irituje hlavne tým, že tam všetci opakujú to jedno slovo ktoré z celého srdca nenávidím. Nedochvíľna. Hodím lyžicu von balkónom a o pár momentov neskôr počujem len nadávanie nejakej osoby. Pokrčím plecami a zmrzlinu položím na stolík s cigaretami. Priateľov nemám. Možno že len partnerov keď ide do tuhého, alebo falošných ľudí ktorí sa tvária že sú moji priatelia keď im dôjde chľast. Typické. Môj jediný priateľ je môj vankúš v tvare srdca, ktorý už dávno vybledol a vyzerá skôr ako kúsok zo secondhandu a nepýta si cigarety. Vytiahnem svoj zapaľovač s pesimistickým názvom ktorý hovorí 'I am dead' a po piatich pokusoch sa mi podarí zapáliť si svoju prvú rannú cigaretu. Čo by som dala za to aby v nej nebol len "kvalitný" tabak značky Marlboro ale zeleň všetkých lesov. Ak viete ako to myslím. Budík už vyzváňa asi polhodinu a matka leží na manželskej potykovanej posteli s mojim otcom po boku. Nie sú moji rodičia. Bola som adoptovaná do tejto úžasnej rodiny keď som mala päť. O mojich pravých rodičoch neviem nič okrem toho že sa zabili spoločne pri tom keď skákali z mosta, pretože asi nezniesli mať takú dcéru ako ja. Vzdychnem si. Táto rodina mi nedala nič, akurát tento realistický pohľad na svet ktorý vám povie že nie ste nič len zrnko piesku v púšti a skôr či neskôr aj tak... umriete. Vyfukujem dym a svet sa točí. Počujem matku zapnúť kávovar a zase sa cítim tak trochu normálne. Toto je môj život; starať sa o seba a nechať rodičov aby sa starali o seba. Z brigády a pravdupovediac totálne nudnej školy ma už dvakrát vyhodili no vkuse ma tam akosi dostanú späť. Nechápala som čo očakávam od sveta keď všetci nosia na tvárach tie pojebané americké úsmevy a ja jebem kade chodím. Ešte jeden vzdych a cigareta je v ťahu. Po letmom skontrolovaní displeja môjho mobilu som zistila že o polhodinu už musím zvoniť pri Clarinom dome, ináč ma zvozí ako fúria. Vie byť drsná. Žije sama, očividne nie som sama ktorej rodičia sa vzdali svojho dieťaťa, ale nikdy sa jej na to nepýtam. Dokáže očervenieť ako paradajka a dýchať ako šesťdesiatročný dôchodca. Je to komické.
-
Pozriem sa do zrkadla a zase vidím tú svoju pojebanú tvár. Tú tvár ktorá má teraz výraz úplne bez emócií. Som maska a neviem ako sa jej zbaviť, dokonca niekedy si myslím že maskou navždy ostanem. Tá maska nikdy nepadne dole, možno raz padla, keď som bola skoro týždeň v bezvedomí pod rôznymi vplyvmi a keď som sa zobudila, bola som úplne sama. A potom som poďakovala môjmu spolubývajúcemu Davidovi ktorý mi robí tú radosť a je mojim nevlastným bratom, za čo ďakujem adoptívnym rodičom. Obidvaja sme outsideri, on so svojimi vlasmi nafarbenými na belaso a ja na červeno. Clara hovorí, že by sme mohli byť aj maskoti slovenského hokejového tímu, kebyže si ona svoje zelené vlasy nafarbí na bielo. No keďže všetci sme tak trochu obmedzení, čo sa týka financií, všetky svoje peniaze míňame na efektívnejšie veci. Korektor zanecháva na mojej pravdupovediac čistej pleti hrozné šmuhy a keď sa ich snažím rozmazať, je to ešte horšie. Musela som zakryť tie čierne kruhy pod očami, Clara by ma zabila. Hniezdo, ktoré pozostáva zo žiarivo červených vlasov sa snažím skrotiť len pohľadom keďže ruka sa mi zdá veľmi ťažká na to, aby som ju zdvihla. A za sebou vidím postavu, a už sa mi zdá že je to moja pravá matka, otáčam sa aby som jej dala päsťovku, no keď sa pozriem bližšie, vidím že je to David. Moje nervy. Ale keďže mi podaroval sendvič s tuniakom, všetko je mu odpustené. Doteraz neviem ako vyzerá moja mama, no pravdepodobne nejako podobne Davidovmu vzhľadu. Hodím na seba prvé čo vytiahnem zo skrine, v tomto prípade sú to len nejaké čierne handry ktoré kedysi boli tričkom, a čierne rifle. Na oblečení nezáleží, aj keď Clara, ktorá vykupuje všetky kúsky Marca Jacobsa a Louboutina hovorí že šaty robia človeka. To preto mi dala tie lodičky, myslela si že je vtipná. S mojím nevlastným bráchom mám celkom dobrý vzťah. Vieme sa spolu baviť. Aspoň on vie ako sa citím, keď som na dne, pretože je tam so mnou. Už som povedala že nemám priateľov, no on je môj najlepší priateľ a niekedy aj záškolák, so mnou po boku.
-
High school is a piece of fucking shit. Veta sa teraz skvie na kachličkovom podklade pri našom výťahu, napísaná červeným rúžom značky Lancome, vytŕčajúca z nudného stereotypu presne ako my dvaja. Volajú nás ona a on, ako v tom trafenom filme o lietajúcich čarodejníkoch a ľudí bez nosa, nevolajú nás po mene, akoby sme boli prekliaty. Šíria sa o nás rôzne klebety, nikdy by som nepovedala že David je v skutočnosti dievča a ja som len nejaký transvestita. Je to možné, ale v živote by som nenašla takéto kozy. Počúvam tichý zvuk výťahu a David ma chytí za ruku a pritiahne si ju bližšie k jeho nepríčetnému pohľadu. "Máš hrozné nechty," zahlási, a potom ma vytiahne von z kabínky a už bežíme ulicami. Ľudia sa za nami otáčajú, teda aspoň myslím ale keďže si nevšímam ani samú seba, nie je to potrebné rozkrikovať. Aj tak viem že sú všetci pohoršení našim vzhľadom a spôsobom komunikácie, no nám je to kurva jedno. Najradšej by som ostala doma, no keďže naša riaditeľka je tak z polovice chlap a druhá polovica je to jej enormné telo, ktoré by pripučilo aj samého obra, snažíme sa krotiť naše túžby. Pravdupovediac, nie vždy to vyjde, napríklad predsa nemôžete vydržať absťák bez toho aby ste si vychutnali ďalšiu cigaretu; to predsa nie je problém. My využívame aj školské vécka. Súkromná škola pre deti od slušňákov až po delikventov nášho typu stojí presne medzi vyjebanými blokmi v strede mesta, ktoré je druhé najstaršie a najväčšie na Slovensku. Adoptívny rodičia si pravdepodobne mysleli že budú úžasne vtipní keď nás zavedú do vnútrozemia Európy len za to, že sme vykradli banku v Anglickej národnej banke. Už len pri tej spomienke sa usmejem a je to prvý úsmev tohto zamračeného novembrového dňa. V hlave mi búši neutíšený rytmus a štuchnem Davida pod rebrá. Samozrejme že hneď zakvíli ako Clara, keď jej ťahám vlasy, keďže závidím. "Ibalgin," vyšteknem naňho akoby to bol rozkaz a on ako poslušný psíček vytiahne z vrecka žiarivo ružovú tabletku. S vďakou si ju vezmem a prehltnem ju s ľahkosťou aj bez vody. Kráčame po ulici plnej ľudí a toto ráno už začína byť otravné. Vidím sivo sivé holuby a sivé chodníky, sivé tváre ľudí a sivé budovy, ešte aj električka ktorá prechádza cez ulicu je sivá. Chytím Davida za ruku a konečne vidím tú ružovú strechu Clarinho domu. Je maličký a útulný, a už raz zažil žúrku ako Project X, a Clara si ho nechala prestavať po svojom, keďže jej rodičia boli pravdepodobne milionári, keď ju opustili a nechali napospas svetu. Otočím sa chrbtom k zeleným dverám a keď počujem to familiárne klopkanie po asfalte, viem že už prichádza a na nohách má minimálne Prady. Obidvaja ju objímame a vzdycháme že sme sa nevideli až deň. Možno aj menej ale ja mám konštantné výpadky pamäti. Držíme sa za ruky a potom sa náš svet vyparí ako morská voda na štyridsaťstupňovom slnku keď prekročíme pekelnú bránu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama