Závislosť

11. února 2013 v 11:51 | Sim |  My life
Viete si predstaviť totálnu nezávislosť? Nemyslím štátu alebo čoho. Vašu osobnú. Ľudia sú závislý na tak veľa veciach. Cigarety, alkohol, internet, telka. Nikdy nezažili úplnú slobodu. Slobodu mysle alebo tela. A vlastne, je to vôbec možné? Je toľko vecí, na ktorých môžte byť závislý a oni vám robia dokonca dobre. Tá závislosť vás robí šťastnými. Som závislá. Tak ako ďaľší milión alebo viac ľudí na zemy. Je to irónia, lebo môj najväčší sen, bol byť úplne slobodná, nezávislá... Veď si predstavte, aké super to musí byť keď vás nič nedokáže ovládať. Nič vám nedokáže zmeniť vaše myšlienky alebo názory. Dalo by sa povedať, že ak ste naozaj nezávislý, našli ste svoje pravé ja. A riadite sa len podľa seba.
Otázka je, ako veľmi ešte dokážem byť závislá? Na niečom alebo niekom? Dokáže to byť ešte silnejšie?



Som závislá. Na cigaretách, na internete, na jedle... Na predstavách, na snoch, na ňom. Ak hocičo z tohoto nemám, mám dalo by sa povedať absťáky. Pakel od cigariet vyhodíte, internet si odpojíte, jedlo sa pokazí, predstavy zmiznú, zo sna sa vždy zobudíte. Ale on? Tej závislostí sa desím, a hrozne si ju uvedomujem. Je to ako droga. Ani neviem ako vám to popísať. Pochybujem, že toto je len láska, možno to ani nie je láska v tom správnom slova zmysle. Je to niečo viac, možno menej cenné, ale je to oveľa zložitejšie. Pretože, ak pakel odhodíte môžte si kúpiť nový. Ak si internet odpojíte, môžte si ho zase pripojiť. Ak sa jedlo pokazí, vyhodíte ho a kúpite si nové. Predstavy možno zmiznú, ale vrátia sa. A zo sna sa zobudíte, ale večer doňho zase upadnete. Ale on? Ak ho stratím, nevráti sa. Nekúpim si ho späť. A v momentálnom štádiu mojej závislostí, je takáto predstava hrozná, asi tak ako keď si feťák uvedomí že jeho díler sa vyparil do Mexika na dovolenku.

Nie je to mesiac. Je to polrok. Polrok čo po ňom túžim, chcem ho, obdivujem ho, spoznávam ho. A nenudí ma to. Beriem to stále rovnako. Ako drogu. V rovnakých dávkach, s rovnakou radosťou sa to rozpustí v mojom tele a moje zreničky sa zväčšia. A on, môj díler dalo by sa nazvať mi dáva stále silnejšie drogy. Také na ktorých som stále viac závislá. A tie čo mi dával na začiatku mi už nestačia. Nejde o to či mi dačo dá, aj bez toho aby mi dačo dal, som na ňom závislá. Možno nie tak, že by som si trhala vlasy. A uznávam že toto celé vyznieva až trošku strašidelne, a nemyslite desí ma to tiež. Neverím že sa dá byť na niekom tak závislý. Je to choré, úplne zvrátené, nemožné. Ale je to tak.

Neznášam týždne. Milujem soboty. Neznášam rána, kedy sa zobudím s tým že som zaspala za mobilom. Trpím každý deň, ktorý sa začína tak, že ešte len otvorím oči, a prvá myšlienka ktorá mi prebleskne hlavou je on. A ono to pokračuje ďalej. V autobuse počúvam všetky pesničky ktoré mi ho hociako pripomínajú, a pritom sa mi vracajú všetky spomienky. Všetky dotyky, bozky, slová. Všetko. V škole prídem na iné myšlienky len vďaka tomu, že sa musím učiť a sústrediť sa. Cestou domov v autobuse zase to isté. Neviem sa doma učiť. Jednoducho sa to nedá. V kuse myslím na to čo asi robí, či je v pohode, či je šťastný. V sprche počúvam zase pesničky ktoré mi ho pripomínajú, preto moje sprchy zvyknú trvať aj 15 minút. V posteli si s ním píšem. Čakám na každú jednu správu ako decko na vianoce. Zaujíma ma každý jeho názor, pocit.... Zase zaspávam. A neuveríte, ale na ďaľší deň sa to zase celé opakuje.

Uvedomujem si svoju slabosť. Svoju zraniteľnosť. Toto je moja najväčšia slabina. Pichnite do nej niekto, a ja asi vykrvácam. Je to až choré, ako ma desí predstava že by sa niečo mohlo stať. Niečo zlé.

Čo ak sa predávkujem? Čo ak ho prestanem baviť? Čo ak nebudem schopná dosť zaplatiť, a nájde si lepšieho zákazníka? Čo ak sa predávkuje on? Čo ak si uvedomí, aké je to celé zvrátene a vyparí sa? Čo urobím potom?

Zrútim sa? Budem v depkách, začnem fajčiť častejšie ako teraz? Nebudem vychádzať z domu, nebudem sa usmievať a nebudem šťastná ani tých hlúpých pár hodín? Možno, ale jeho by som nechala ísť, pretože ak by bol šťastný, a mňa by k tomu nepotreboval tak by to tak malo byť. A hlavne, by som chcela aby bol šťastný. To že by som plakala večer do vankúša by bol nepodstatný detail. Aj tak sa pretvarujem. Cez deň úsmev a pretvárka a doma niečo úplne iné.

Milujem každú jednu sekundu s ním. Vedela by som s ním ležať v posteli, v úplnom tichu celé hodiny. Lebo v tom tichu sa toho povie viac ako keď naozaj spolu rozprávame. Vedela by som s ním robiť hocičo iné celé hodiny. Až do úplneho vyčerpania. Plakala som, smiala som sa, stresovala som, nechápala som, vysvetlovala som niečo, hnevala som sa , tešila som sa. A on to všetko zažil. Pozná moje emocionálne nevyspelé JA. Pozná ho lepšie ako hocikto iný. Hlavne v posledných týždňoch. Som podmienečne vylúčená, som trojkárka, som bonzáčka, som zasnívaná.... A on to vie. Ale som aj závislá. Vie aj o tom?

Bojím sa predávkovania. Či už u neho alebo u mňa. Bojím sa straty. Bojím sa reakcie. Bojím sa....

A hlavne, by som potrebovala naspäť svoje tvrdé a realistické ja. To ktoré sa riadi len rozumom. A vie si spraviť poriadok v myšlienkách a pocitoch.

Cause I´m like any other girl.
Replaceable
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lucy. Lucy. | 16. února 2013 v 20:03 | Reagovat

Stará známa sebaľútosť. Zlatko, keď si budeš celý čas myslieť že si replaceable, nabudúce ťa do Twisteru neberiem. A ináč, aj mne chýba to tvoje tvrdé a realistické ja. Hlavu hore, vráti sa to tvoje ja späť. Ja som bola beznádejne zamilovaná až týždeň.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama